Som úradník! Kto je viac?!

Autor: Daniel Mišina | 15.10.2005 o 17:00 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  2171x

Donedávna tento slogan hovoril o baníkoch. Zdá sa, že doba sa mení. Úradníci vraj žijú z našich daní. No mnohí to zjavne nepochopili. Človek by si myslel, že ak svojimi daňami živí úradníka, tak úradník sa bude k nemu, svojmu chlebodarcovi správať s patričnou úctou. No mnohým to zjavne nedošlo Uvediem len 2 príklady.

Príklad 1: V našej organizácii zamestnávame ľudí na aktivačné práce. Okrem toho, že postupne pribúdajú nové a nové tlačivá a papiere a žiadosti a potvrdenia a iné bohumilé, potrebné a nevyhnutné dokumenty, ktoré treba vypisovať každý mesiac a v jednom originály a dvoch kópiách doručiť na príslušný, no stále národný úrad práce, úradníci sa tešia, keď to prinesiete osobne. V rámci pozitívnej motivácie – aby to mohli na mieste skontrolovať, či je všetko v poriadku. Ak náhodou niečo v poriadku nie je, s úsmevom vás pošlú do.... (áno, presne tam). Ak vám náhodou chýba jedna kópia z tých 375-tich papierov, tak máte smolu. Na úrade majú kopírku len pre vlastné úradné potreby. Nedávno som šiel opäť odniesť túto horu papierov za svojich dvoch „aktivistov“ na úrad práce. S pani, ktorá nás má na starosti, nazvime ju Magistra, som si celkom dobre rozumel. Bola naozaj trpezlivá, ochotná, ústretová. Pani Magistra je pre mňa úradníčkou, ktorú by asi každý, kto nevyhnutne musí chodiť po úradoch by najradšej asi vyobjímal a ruky bozkával. Na moje sklamanie mi povedala, že na starosti nás už bude mať iná pani, nazvime ju Inžinierka. Moje sklamanie sa však do 60-tich minút premenilo na zdesenie. Zazvonil telefón. Volala pani úradníčka Inžinierka. Vraj „musím čo najskôr prísť osobne, lebo ona si to takto nepredstavuje a musí mi vysvetliť, ako to ona chce.“ Keď som sa jej pokúšal vysvetliť, že mám nabitý program a teda neviem, kedy sa budem môcť zastaviť na mňa vyštekla: Ukončime tento rozhovor tak, že vám pošlem pekný pozdrav s tým, že vám nič nepreplatím.... Chytro som volal známej, ktorá robí v blízkosti úradu práce, či by si nenašla chvíľu a neskočila za pani Inžinierkou. Známa si čas našla, skočila, vybavila a priniesla mi veľký papier husto popísaný inštrukciami o tom, ako si to pani Inžinierka predstavuje. Druhý deň som nabral odvahu, zavolal pani Inžinierke s úmyslom ujasniť si niektoré veci. (Jednou z jej predstáv bolo, že papiere mali byť pospinkované, no netušil som v akom poradí si to žiada.) Do telefónu sa ozval krik: „Však som tej ženskej od vás povedala....“ Ja som inak kľuďas, ale čo je veľa, to je veľa. Povedal som, že si vyprosujem, aby o mojej známej hovorila ako o „tej ženskej“. A ak sa jej aj nepredstavila, v slušnej spoločnosti sa zvykne hovoriť „slečna“, prípadne „pani“ a nie „tá ženská“. Na záver som len skonštatoval: Vidím, že naša spolupráca bude náročná a preto veľmi krátka. Nuž čo tam s nezamestnanými, čo tam potom, že často sa z nezamestnaných stali ľudské trosky a že starostovia, cirkvi a neziskové organizácie sa snažia nie len zamestnávať týchto ľudí na „aktivačné práce“, ale sa im aj venovať po ľudskej stránke. Pre niektorých úradníkov je to nepodstatné. Hlavne nech sú ukojené ich túžby. No možno sa mýlim a v tomto prípade šlo len o rozdiel medzi „magistrom“ a „inžinierkou“. Príklad 2: Pri sťahovaní firmy rodinného príslušníka sme sa opäť presvedčili o „jednoduchosti“ nášho byrokratického systému. Všetko robí konateľ osobne, nič nevybavíte poštou, telefónom, faxom, či emailom. Ani len tlačivá nemáte na internete, čiže najprv si musíte ísť po tlačivá, potom ich vypísať, potom ich priniesť a potom vám povedia, že je to zle, alebo že vám niečo chýba. Nevadí. Prečo by to malo byť jednoduché, keď to môže byť aj zložité? Perličkou bolo jednanie istých úradníčok v istom krajskom meste na východnom Slovensku. V stredu sme tam telefonovali, aby sme zistili úradné hodiny na štvrtok. Dostali sme odpoveď a tak vo štvrtok sme sa vybrali na úrad. Ostali sme prekvapení, keď sme zistili, že vo štvrtok majú nestránkový deň. Predsa len sme našli odvahu, zaklopali a vošli do miestnosti, z ktorej sa ozýval smiech. Skupina úradníčok so šálkami kávy sa na čomsi chichúňali. Namiesto pozdravu sa nám výhražným hlasom dostalo upozornenia, že dnes je nestránkový deň a že to majú jasne napísané na dverách. Utvrdzovali sme ich, že čítať vieme a pokorne sme poprosili aspoň o tlačivo. Prišiel piatok a s ním opäť snaha vybaviť daný úrad. Prišli sme tam, v úradných hodinách, s tlačivom, s kolkom. A s obavou, či to bude stačiť na to, aby sme boli úspešní. Hm, zdá sa, že to bolo až moc. Dozvedeli sme sa, že už v stredu po telefonickom rozhovore boli naše dokumenty odoslané na úrad, pod ktorý s novou adresou patríme. Bez tlačiva, kolku, úradných hodín. Stačilo trochu zlosti, sklamania, nervozity, straty času a benzínu. A roboty, ktorú nemal kto urobiť, lebo bolo treba chodiť po úradoch. Úradníci vraj žijú z našich daní. Mnohí to ešte nepochopili. A zdá sa, že nepochopili ešte niečo. Aby podnikateľ mohol platiť dane, musí pracovať. A nie chodiť po úradoch.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na ministerstve prežil Mečiara, Dzurindu aj Fica. Prečo by mal Plavčan odstúpiť

Aj keď ďalšie kauzy pribúdajú, odstúpiť zatiaľ neplánuje.

KOMENTÁRE

Keď už je trápne posmievať sa ministrovi školstva

Dôležité je ukázať, kto to celé vymyslel. A či to je riadená schéma.

EKONOMIKA

Flash končí, Tatra banka zmení internet banking

Flashové internetové bankovníctvo je bezpečné, uisťuje Tatra banka.


Už ste čítali?