Najšťastnejší ľudia na Zemi

Ako asistent som sa staral o to, aby účastníkom, podľa možností, nič nechýbalo. Iste, veľa vecí im chýbalo: klimatizácia, v jednom zo 17 hotelov a penziónov, kde boli ubytovaní chýbali dokonca aj vankúše a obliečky. No často títo zahraniční hostia mali aj niečo naviac – napríklad šváby na izbe. Prirodzene, zahraničných hostí si treba uctiť....Boli aj iné exkurzy. Účastníci so zvyškami zraku chceli stolné lampy, aby mali jasné svetlo a mohli čítať texty prednášok. Keďže sme o tejto požiadavke nevedeli vopred, bolo na nás asistentoch, aby sme urobili všetko preto, aby sme tie lampy zohnali. Svojim spôsobom nás preto zaskočil miestny údržbár, ktorý poznamenal: Načo je slepým svetlo, keď aj tak nevidia. No títo hluchoslepí ľudia mi pripadali ako najšťastnejší ľudia na zemi. Boli vďační za každú maličkosť, za každú samozrejmosť. Zo všetkého sa tešili a ich úsmev sa pre jeho šírku nedal prehliadnuť. Popri konferencii prebiehal aj Rodinný tábor – Family camp. Deti sa radovali z bazéna, boli nadšené z návštevy ranča v Trebejove. Keď vidíme postihnutých ľudí, reakciou nás „zdravých“ je ľútosť. Áno, odborníci už dávno vedia, že naša „ľútosť“ týmto ľuďom nepomôže. Oni nepotrebujú ľútosť. Počas konferencie som sa presvedčil, že ani ľudia s tak ťažkým postihom ako je hluchoslepota, ľudia žijúci v tme a tichu ľútosť nepotrebujú. Oni sa zo života dokážu tešiť. Ak niekto ľútosť potrebuje, tak sme to my „zdraví“. My, ktorým nič nie je dosť dobré; my, ktorí všetko pokladáme za samozrejmosť; my, ktorí napriek svojmu zdraviu sme tak vážne vnútorne chorí; my, ktorí napriek zdraviu tela máme ťažko hendikepované duše. Každopádne, ako v každom dobrom príbehu, aj v príbehu mojej účasti na konferencii bola tá správna gradácia. Vyvrcholenie prišlo v posledný večer na bankete. Najprv vystupoval súbor Šarišan. My zdraví sme sa prizerali ich predstaveniu. A vystúpenie bolo výborné. Potom som si všimol niektorých hluchoslepých účastníkov, ako sedia na zemi na kraji palubovky s rukami na palubovke a vnímajú nie kroje, hudbu a tanečné pohyby, pretože oni nevidia ani nepočujú, ale rukami dotýkajúcimi sa palubovky vnímajú rytmus. Keď som videl šírku úsmevov týchto ľudí, spomenul som si na Andera z Košíc: Keby nemali uši, tak sa smejú dookola. No ani to ešte nebolo všetko. Po skončení vystúpenia sa tanečníci Šarišanu vybrali medzi ľudí a zobrali do tanca hluchoslepých účastníkov. Niektorí sa chvíľu zdráhali, no nakoniec sa všetci podujali na to, že si ten tanec skúsia. No a výraz v tvárach týchto ľudí? Na jeho opis mi už moja slovná zásoba nestačí. Pochopil som však jedno: Títo ľudia možno potrebujú našu pomoc. Ale náš súcit určite nepotrebujú. Oni sú najšťastnejší ľudia na zemi. Viac na: www.dbiconference.sk